Účinok botoxu spočíva v inaktivácii nervov, ktoré stimulujú svaly, aby sa stiahli, a to tak, že blokuje uvoľňovanie acetylcholínu zodpovedného za prenos nervových vzruchov.
Botox sa stal najpopulárnejším kozmetickým vylepšením na svete. Za všetko môžu manželia Carruthersovci, lekári z kanadského Vancouveru. Doktorka Jean Carruthersová bola očná lekárka a jej manžel Alastair pôsobil v oblasti estetickej dermatológie.
Krstná matka botoxu
Jean Carruthersová bola v 80. rokoch minulého storočia uznávanou oftalmologičkou. Zaujala ju práca doktora Allana Scotta, ktorý zistil, že injekčné podanie malého množstva botulotoxínu môže zablokovať sval, čo spôsobí vychýlenie očí a upraví škúlenie. Po tréningu s ním sa vrátila do Kanady, aby novú metódu úpravy strabizmu bez operácie aplikovala vo svojej praxi.
Zhodou okolností Jeanin manžel hľadal riešenie pre svoje klientky, s ktorými sa mu nedarilo dosiahnuť uspokojivé výsledky v boji proti mimickým vráskam. Jean navrhla využitie botulínovej terapie a rozhodli sa spoločne urobiť štúdiu. Mali problém nájsť dobrovoľníčky, ktoré by na sebe nechali testovať injekcie botulotoxínu, tak sa Jean stala prvou pacientkou štúdie. „Ak niečomu veríš, musíš to podstúpiť aj sama, však? Nebolo to strašidelné, pretože som botulotoxín roky používala na blefarospazmus“, spomínala Jean Carruthersová pre magzín Irish Mirror. Po ukážke fotodokumentácie Jeaniných výsledkov, získali Carruthersovci prvých pacientov a pacientky a v roku 1991mohli predložili výsledky štúdie Americkej spoločnosti pre dermatologickú chirurgiu. Nápad Carruthersovcov bol považovaný za šialený a neperspektívny. Kým začali odborníci na dermatológiu hľadať spôsoby ako bez plastickej chirurgie zasiahnuť vrásky na tvári, doktor Allan Scott predal práva na botulínovú terapiu farmaceutickému gigantu Allergan. Tak sa stalo, že patent na kozmetický Botox získala v roku 1992, namiesto Carruthersovcov, spoločnosť Allergan.
História botulínovej terapie
1817 – 1822 Pozorovania a kľúčové spisy Justina Kernera o príznakoch prepuknutia botulizmu v Nemecku.
1897 Emile Van Ermengem našiel zodpovedného pôvodcu botulizmu, po nakazení 34 belgických muzikantov údeninami na svadbe, a nazýva ho Bacillus Botulinum.
1924 Ida Bengton zaviedla názov Clostridium botulinum.
1942–1946 Carl Lamanna a Edward Schantz dokázali purifikovať toxín a pripraviť ho v kryštalickej forme.
1946 Schantz vyprodukoval veľké množstvo botulotoxínu pre klinický výskum.
1964–1966 Drachman demonštroval paralytické účinky botulotoxínu a jeho fyziológiu na zvieracom modeli.
1973 Allen Scott publikoval prvý článok o oslabení extraokulárnych svalov opíc. Paralytické účinky botulotoxínu u primátov študoval niekoľko rokov.
1979 Začiatky výskumu botulotoxínu na ľuďoch.
1989 Schválenie botulotoxínu, vtedy nazývaného Oculinum (neskôr nazývaný Botox, onabotulotoxín A) vyrábaného spoločnosťou Allergan na liečbu strabizmu, blefarospazmu a hemifaciálneho spazmu.
1992 Patentovanie „kozmetického botoxu“ pre použitie proti vráskam.
- - -
2004 Schválenia botulínovej terapie na nadmerné potenie (hyperhidrózu).
2010 Schválenia botulínovej terapie na liečbu chronických migrén.
2011 Schválenia botulínovej terapie na liečbu hyperaktívneho močového mechúra.
Odhalenie jedu v údeninách
Justinus Kerner (1786–1862), nemecký lekár, je považovaný za prvého, kto rozpoznal potenciál botulotoxínov na liečbu hyperkinetických pohybových porúch a stavov autonómnej dysfunkcie. Kerner, ktorý bol svedkom niekoľkých prepuknutí botulizmu po konzumácii údenín, podrobne opísal symptómy v 20. rokoch 19. storočia. Veril, že za chorobu je zodpovedný jed, s najväčšou pravdepodobnosťou biologický a nie environmentálny. Vzhľadom na symptómy pacientov, ako sú slabosť, sucho v ústach a znížená sekrécia tela, Kerner predpovedal, že toxín z údenín má potenciál zmierniť symptómy svalovej hyperaktivity alebo symptómy spôsobené „hyperexcitabilitou sympatického nervového systému“.
V decembri 1897 zomrali traja z 34 belgických hudobníkov, ktorí sa ochoreli po konzumácii údeniny na svadbe. Rozvinuli sa u nich zrakové a gastrointestinálne symptómy charakteristické pre botulizmus; traja z 34 zomreli. Zvyšky jedla a telá zosnulých skúmal profesor bakteriológie na Univerzite v Gente Emile Van Ermengen. Našiel zodpovedného agenta a pomenoval ho Bacillus botulinum podľa latinského slova botulus pre klobásu. Začiatkom 20. storočia slovo Clostridium (tvar vretena) nahradilo slovo Bacillus (Clostridium botulinum).
Potenciál botulínu pri liečbe
Počas posledných rokov druhej svetovej vojny Carl Lamanna a Edward Schantz izolovali a vyčistili toxín v zariadení americkej armády vo Fort Dietrich v Marylande. V roku 1946 Schantz vyprodukoval veľké množstvo vyčisteného toxínu a pokračoval vo výskume na Wisconsinskej univerzite s Ericom Johnsonom a ďalšími spolupracovníkmi. V roku 1965 Daniel B. Drachman preukázal paralýzu a atrofiu svalov kurčiat po injekcii botulotoxínu, čo je zistenie, ktoré podnietilo Allana Scotta, oftalmológa, aby to ďalej skúmal pre účely liečby strabizmu. Počas nasledujúcich desaťročí výskumu v tejto oblasti vyvinuté rôzne toxíny a botulotoxín bol schválený pre niekoľko ďalších pohybových a autonómnych porúch vrátane cervikálnej dystónie, hyperaktívneho močového mechúra, sialorey, hyperhidrózy, migrény a spasticity. Existujú pozitívne pozorovania prípadov použitia botulotoxínov pri iných typoch trasu, ako je esenciálny tras hlasu, esenciálny tremor hlavy, palatinálny tremor a primárny tremor ruky…
Botulotoxín má osem hlavných sérotypov označených ako A, B, C, D, E, F, G a H. V klinickej praxi sa používajú iba typy A a B, pretože majú dlhšiu dobu účinku. Toxíny typu A sú Botox (onabotulinumtoxínA) vyrábaný spoločnosťou Allergan Inc., Xeomin (inkobotulinumtoxínA) od spoločnosti Merz Pharma a Dysport (abobotulinumtoxínA) od spoločnosti Ipsen. Toxín typu B, Myobloc (rimabotulotoxín) vyrába spoločnosť Solstice/US World Meds.
